Novokrstenci patria k najradikálnejším prúdom reformácie 16. storočia. Zárodky hnutia vznikli v Zürichu v spojitosti s reformou Ulricha Zwingliho. Biblia sa im stala vzorom pre sociálne a hospodárske usporiadanie spoločnosti. Ich snahou bolo priblížiť sa prvokresťanskej spoločnosti v chudobe a tak dosiahnuť vyšší stupeň náboženskej dokonalosti. To ich priviedlo k zásadám spoločného vlastníctva.
Jedným z hlavných vodcov hnutia sa stal farár Dr. Baltazár Hubmaier (1480/81-1528), ktorý pred prenasledovaní utiekol v roku 1526 na Moravu do Mikulova, kde sa usadil s ďalšími novokrstencami. Hubmaier vydal traktár o Meči čiže svetskej moci, ktorý prilákal do Mikulova a okolia až okolo 12 000 novokrstencov.
Medzi jednotlivými skupinami bratov sa už v roku 1526 začali objavovať vieroučné diferencie. Skupina okolo Hubmaiera uznávala svetskú moc, dovoľovala bratom nosiť meč a mať súkromné vlastníctvo. Bratov, ktorí nosili zbrane, nazývali švertlermi (Schwertler) alebo ľuďmi meča. Prívržencom tohto smeru bol aj Leonhard Lichtenštejn.
Druhá skupina odmietala zbrane, platiť dane a hlásala spoločné vlastníctvo majetkov. Formovala sa okolo svojho predstaveného Hansa Huta. Označovali ich ako štableri (Stäbler) alebo ľudia palice (paličiari) či spoločníci (Gemeinsammer) alebo málokôpkoví (Kleinhäufler).
O riešenie existujúcich problémov medzi skupinami bratov požiadali moravský novokrstenci z Hustopeče a Slavkova v roku 1530 Jakuba Huttera, ako jedného z vedúcich osobností hnutia. Hutter prišiel na Moravu z Tirolska. Od roku 1533 ostal na Morave natrvalo. V hustopečskej obci zaviedol spoločné majetkové vlastníctvo s pevnou organizačnou a náboženskou štruktúrou bratskej obce. Hutteriti, hutterskí bratia (Hutterische Brüder), ako sa predstavovali, boli najpočetnejší prúd medzi novokrstencami.
Spoločnou podstatnou črtou všetkých novokrstencov bolo odmietanie krstiť malé deti. Krst mohli prijať iba dospelí, ktorí vedome proklamovali svoju vieru. Všetci prvotní členovia hnutia prijímali krst opätovne, z čoho vzniklo pomenovanie novo-krstenci (lat. anabaptistae, nem. Wiedertäufer, Täufer). Na Slovensku bývali označovaní ako habáni. Toto pomenovanie pretrvalo doposiaľ. Pôvod slova nie je jednoznačne osvetlený. Najstarší doklad o použití tohto pomenovania sa objavuje v listine Adama Cobora z 11. júna 1667. Pravdepodobne sa tento názov používal i skôr. Písomne je doložený aj v niekoľkých písomnostiach z konca 17. storočia ako i v Belových Notitiach. Bežne sa používal i v neskoršej dobe. Novokrstenci toto označenie považovali za pejoratívne. V roku 1780 žiadali veľkolevárski bratia, ktorí sa stali katolíkmi cisára, aby zakázal používať slovo habán. Cisár reskriptom z roku 1781 medzi iným zakázal používať túto nadávku. Pre hutteritov, ktorí žijú v Amerike má slova naďalej negatívnu konotáciu a považujú ho za hanlivé. V odbornej obci sa slovo habán používa na označenie rekatolizovaných novokrstencov a ich potomkoch. Do doby ich rekatolizácie hovoríme o novokrstencoch, anabaptistoch alebo hutteritoch.
