Zavedenie súkromného hospodárenia predznamenal úpadok a rozklad komunít, čo urýchľovali snahy o rekatolizáciu novokrstencov. Na Slovensku za prvým pokusom v roku 1674 stál ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Od roku 1725 sa duchovné autority usilovali primäť bratov ku krsteniu svojich detí. Situáciu uzavrel v roku 1733 cisár Karol VI. mandátom, v ktorom prikázal krstiť všetkých anabaptistických novorodencov. Hoci rodičia dali svoje dieťa pokrstiť v katolíckom kostole, naďalej ho doma vychovávali vo svojej viere a veľakrát pokrstené dieťa opäť dali pokrstiť svojmu Vorsteherov-i („biskupovi“).
V rekatolizácii pokračovala Mária Terézia sériou opatrení namierených proti novokrstencom. Bratia museli dať stoličným úradom preskúmať svoje knihy a evidenciu. Od roku 1760 ustanovili do bratských dvorov jezuitských misionárov a povinne sa museli zúčastňovať ich katechéz. Bratia sa o pomoc obrátili na panovníčku. Poukazovali na staré výsady, ktoré im dovoľovali praktizovať svoje náboženstvo. Na základe správy uhorskej miestodržiteľskej rady viedenský dvor zareagoval odstránením novokrsteneckých kazateľov a dosadením katolíckych, internáciou buričov do kláštorov, výučbou katechizmu. Zhabal novokrstencom knihy a nahradil katolíckymi. Zároveň anuloval všetky výsady a privilégia a ako ostatných poddaných ich postavil pod zákon s povinnosťou platiť dane. Zo Sobotišťa do kláštorov internovali Zachariáša Walthera, Tobiáša Pullmana a Abraháma Tscheterlu. Najdlhšie vzdoroval Vorsteher Zachariáš Walther, ktorý konvertoval až v máji 1763. Novokrstenci, a to nielen zo Sobotišťa, naďalej odmietali konverziu a radšej volili hromadný útek k svojim súvercom do Sedmohradska a neskôr na Ukrajinu. Zo Sobotišťa sa vysťahovalo 30 rodín. Vnútená konverzia nebola vždy úprimná, čo sa ukázalo po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781. Bratia sa domnievali, že sloboda vierovyznania sa vzťahuje aj na novokrstencov. Na zhromaždení v Sobotišti v marci 1782 vyhlásila časť obyvateľov dvora, že sa vracajú k novoksteneckej viere, od ktorej odpadli pod nátlakom a bitkou. Druhá časť, ktorá sa stotožnila s konverziou, žiadala ochranu proti týmto odpadlíkom. Jedným z hlavných apostatov bol Jakub Walter. Spolu s ostatnými, ktorí sa vrátili naspäť k novokrstenectvu pripravoval útek na Ukrajinu, kam sa v roku 1770 presťahovali bratia zo Sedmohradska. Do konca júna 1782 odpadlo asi 80 ľudí, polovica obyvateľov dvora. Cisár Jozef II. žiadosť novokrstencov zamietol a upozornil ich, že proti buričom zasiahne. Do roku 1793 sa niekoľko desiatok ľudí pod vedením Jakuba Waltera vysťahovalo do Višenky na Ukrajinu ku svojim druhom.
