Novokrstenci po vyhnaní z Moravy po roku 1621 našli útočisko na susednom Slovensku a časť bratov odišla na pozvanie Gabriela Bethlena do Sedmohradska. V Alvinci (dnes Vintu de Jos, Rumunsko) si vybudovali dvor. Situácia sa zmenila po roku 1762, keď dostali na výber medzi konverziou ku katolicizmu alebo vysťahovaním z krajiny. Menšina, ktorá zostala verná viere predkom sa najskôr odsťahovala do Valašska a v roku 1770 odišla na Ukrajinu. Usadili sa vo Višenke na majetkoch poľného maršala, grófa Petra Alexandroviča Rumjaceva-Zadunajského. Tu sa k ním pripojili i hutteriti zo slovenských dvorov. V roku 1801 sa presťahovali do Radičeva na cárske pozemky. V 1. polovici 60. rokov 19. storočia ožilo reformné hnutie, ktoré žiadalo návrat k spoločnému hospodáreniu. Pred nútenou rusifikáciou, ktorú uplatňoval cár Alexander II. sa v auguste 1874 prvé skupiny vysťahovali do USA.
Podľa vodcov jednotlivých troch komunít, ktoré prišli do Ameriky sa hutteriti rozdeľujú na tri skupinu: Schmiedeleut (Ľudia kováča), Dariusleut a Lehrerleut.
Po vstupe USA v roku 1917 do vojny sa rozhodla väčšina hutteritov presťahovať do Kanady, kde väčšina bratov žije v kolóniách dodnes. V súčasnosti má každá z kolónií okolo 80 členov, čo zvyčajne predstavuje asi 14 rodín. Ak je kolónia početnejšia, zvyčajne sa časť jej obyvateľov odsťahuje a založí novú. Bratia sa opätovne v amerických kolóniách vrátili k Hutterovým zásadám o spoločnom vlastníctve. Vedenie kolónií je v rukách starších, ktorí rozhodujú v ekonomických a hospodárskych záležitostiach komunity. Jednotliví členovia podľa pohlavia, veku a schopností majú svoje zamestnanie v kolónii. Každá vetva hutteritov (Schmiedeleut, Dariusleut, Lehrerleut) má vlastného staršieho (toto označenie sa používa namiesto staršieho označenia „biskupa“ Vorsteher), ktorý je zodpovedný za duchovnú formáciu všetkých kolónií svojej vetvy.
S presídlovaním sa prispôsobovali novým prírodným pomerom. Už na Ukrajine sa hlavným zdrojom príjmov namiesto dovtedajších remesiel stalo poľnohospodárstvo, hoci remeselná výroba zostala zachovaná. V Amerike zostalo poľnohospodárstvo výlučným zdrojom obživy a príjmov komunít.
Hutteriti si udržali doposiaľ svoj špecifický jazyk, ktorým medzi sebou komunikujú. Je to v podstate zakonzervovaná a prispôsobená tirolská nemčina. Deti sa vzdelávajú v školách priamo v kolóniách, kde sa okrem hochdeutsch učia aj po anglicky.
Tabuľka
O tom, ako sa im na novom kontinente darí, svedčí vzrastajúci počet.
V r. 1878 | 3 kolónie | cca 300 osôb |
1900 | 10 kolónií | asi 1000 osôb |
1915 | 17 | 1700 |
1926 | 29 | 3000 |
1944 | 57 | 6200 |
1947 | 64 | 7400 |
1950 | 92 | 9600 |
1990 | 353 | viac ako 35000 |
2019 | 462 (Smiedeleut 177, Dariusleut 149, Lehrerleut 135) | cca 45000 |